V súčasnej dobe, keď sa povie slovo podnikanie, dovolím si tvrdiť, že 90% našej populácie naskočí husia koža a predstava o veľkom riziku a o tom, že nie je možné uspieť. Prečo je to tak, prečo máme strach začať v niečom vynikať a ponúknuť iným ľuďom niečo potrebné, v dobrej kvalite a s dobrými službami a vypýtať si za to patričné peniaze? Prečo sa bojíme spoliehať na seba? Prečo sa bojíme objavovať, ako tento svet naozaj funguje a čo by bolo možné robiť a ako žiť, keby sme sa prestali báť a zbavili by sme sa všetkých predstáv, ktoré nám do hláv vštepil niekto iný? A prečo vlastne máme pocit, že podnikatelia to robia len pre peniaze a že peniaze sú zlé?
Tento jav začal v našej spoločnosti približne v 17. storočí s príchodom priemyselnej revolúcie. Do tohto obdobia neexistovali veľké podniky, preto ľudia žili menších komunitách (obciach či mestách) a každý sa na niečo špecializoval. Mestečko potrebovalo pekára, krajčíra, obuvníka, kaderníka, mäsiara, pestovateľov ovocia a zeleniny, chovateľov dobytka a podobne. Ľudia našli niečo v čom sú dobrí a začali podnikať. Vytvorili si predajňu, alebo ponúkali určité služby, starali sa o kvalitu svojich služieb alebo tovarov a viedli si vlastné účtovníctvo – každý jeden mal finančné vzdelanie, ktoré mu umožňovalo robiť to, čo ho baví a patrične na tom zarobiť. Zároveň to bola činnosť, ktorá ho tešila, stále hľadal nové zlepšenia a nikdy neprišiel z práce domov a nemusel sa sťažovať na zlého šéfa alebo na prácu, ktorá ho nenapĺňa. A keďže dokonale poznali svoje výhody aj nevýhody a mali osobné kontakty so všetkými zákazníkmi, mohli na sebe stále pracovať, zlepšovať sa, prispôsobovať potrebám svojich zákazníkov a zároveň lepšie zarábať. Bola nízka nezamestnanosť, každý si našiel niečo v čom bude vynikať a čo môže svojmu mestečku ponúknuť a zároveň vedel, že nemusí byť dobrý vo všetkom, pretože na iné činnosti sa špecializuje niekto iný.
S príchodom veľkých manufaktúr, ľudia prestali rozmýšľať. Prestali hľadať v čom sú dobrí a čo by ich bavilo, pretože bolo jednoduchšie sa zamestnať v továrni, kde bolo o všetko postarané.
Myslím, že práve tu začali naše problémy, ktoré máme dnes. Z generácie, na generáciu dedíme učenie našich rodičov, aby sme sa dobre učili a našli si dobrú prácu a všetko nechali na niekoho iného, preto stále menej ľudí sa špecializuje na niečo v čom sú dobrí, na niečo, čo by tomuto svetu mohli ponúknuť navyše. Keďže ľudia robia len toľko, koľko platí ich zamestnávateľ a zamestnávateľ platí len toľko, aby ľudia pracovali, nie je tu priestor ani ochota na inovácie v práci. Zamestnanci si veľakrát povedia, že za ich dobré nápady nemajú zaplatené, a tak prestanú nad dobrými nápadmi premýšľať.
Podnikanie je pre nás veľkým strašiakom. A pod týmto slovom nemyslím vlastniť obrovskú medzinárodnú firmu. Podnikať môžete aj na živnosť alebo v jednoosobovej s.r.o.-čke. Chodením do zamestnania, ktoré nás často vlastne ani vôbec nebaví, sme na tom veľakrát oveľa horšie a berieme na seba oveľa väčšie riziko, ako keby sme podnikali „na svojom“. Spoločnosť, v ktorej žijeme, nám vštepuje, aké je to ťažké, ako všetci krachujú – lenže možno práve preto, že všetci krachujú, nemali by sme si u nich hľadať zamestnanie! Práve tým, že sa spoliehame na niekoho iného a presúvame zodpovednosť za svoj život do rúk niekoho iného (a to nielen v zamestnaní), strácame nad sebou kontrolu, prestávame si veriť a máme pocit, že sami nič nedokážeme.
Keď ste zamestnancom firmy, nemáte najmenší vplyv na jej fungovanie, na jej prosperitu, na jej rizikový manažment. Keď ste sami sebe pánom, viete, čo všetko musíte urobiť, aby ste boli úspešní, viete, že môžete skrachovať a počítate s tým. Ale zároveň viete, ako s daným rizikom narábať, viete si pripraviť skoro všetky možné scenáre a ste na to pripravený. Ale ak uspejete, získate oveľa viac, ako ste mohli stratiť.
Netvrdím, že je to ľahké, sama som si prešla ťažkým obdobím, keď som skončila vysokú školu, odišla som zo zamestnania, pretože bola otázka času, či alebo kedy táto firma môže skrachovať, začala som sa učiť praktické rozdiely medzi zamestnancom, živnostníkom a firmou a mojou voľbou sa stala s.r.o. Viem, aké je ťažké prezentovať svoje rozhodnutia vašim najbližším, pretože celé okolie je presvedčené, že ak nebudete zamestnancom, ste stratení. Ja osobne mám však pocit, že ak budem zamestnancom, tak som stratená, budem odvádzať štátu 40% svojich príjmov, ktoré nikdy neuvidím. Už len tento samotný fakt ma zrazil na kolená, ja aj môj zamestnávateľ prichádza o príliš veľké peniaze, len preto, že žijeme v spoločnosti, v ktorej za nás zodpovednosť za našu prácu, zdravie, úspechy, a teda aj šťastie preberá niekto iný.
Verím, že keby sme sa prestali báť a začali by sme sa zaujímať o všetky oblasti nášho života, mali by sme sa všetci oveľa lepšie. Vôbec nie je pravda, že podnikatelia sú zlí, chamtiví a robia všetko pre peniaze. Ale podnikatelia si priveľmi dobre uvedomujú cenu svojich skúseností, pádov, svojho času či nápadov. A veľa zamestnancov tieto veci oceniť nevie, pretože sme k tomu nikdy neboli vedení.
Netvrdím, že byť zamestnaní je zlá vec, veľa zamestnancov je spokojných a šťastných a za to som vďačná. Ale verím, že práve v týchto časoch je kríza našou najväčšou výzvou, ako zmeniť náš pohľad na systém, ktorý absolútne nefunguje. Veľmi veľa ľudí nemá prácu alebo zarábajú minimálne peniaze prácou, ktorá ich ničí, nevidia možnosti, nevidia východiská.
Začnime znovu premýšľať, zisťovať, zaujímať sa o svet, snívať a konať sami pre seba. Otvorme sa novým možnostiam a nedržme sa starého systému, v ktorom jedine zamestnanie je naša výhra, ale hľadajme svoje vlastné spôsoby, ako by to všetko mohlo fungovať. Postupne krok za krokom si môžeme vytvoriť svoje vlastné vysnívané „zamestnanie“.
Výbornými knihami v tejto oblasti sú napríklad:
- Robert T. Kiyosaki - Séria Bohatý otec, chudobný otec a všetky ostatné
- Donald Trump - Prečo chceme, aby ste boli bohatí (Dvaja muži – jeden odkaz) a všetky ostatné
- Napoleon Hill - Myšlením k bohatství
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára